Prečo strácame priateľov? .. A ako vyzerá skutočné priateľstvo?

Možno nás sprevádzajú pocity hanby, strach zo spochybnenia od zostávajúcich kamarátov, strach zo straty dôvery v nás ako ľudí, pretože … Pretože jednoducho iní sa často nechcú pozerať na tie druhé stránky vecí. V akomkoľvek vzťahu sú v problémoch vždy dvaja. Pasujeme sa s egom, hádžeme vinu jeden na druhého, no skúsme si niekedy priznať a mrknúť očkom aj na otázky a veci, ktoré sa v tom vzťahu dotýkali nás samotných, pretože mnohokrát, žiaden neostáva bez viny.

Môžeme sa biť do pŕs ako: „to len ten druhý“, „to on, on za to môže!“ Ale podnetom viny druhého človeka môžu byť pokojne aj naše vlastné malicherné povahové črty, ako je napríklad naša naivita, prílišná dôverčivosť aj po niekoľkonásobných sklamaniach, nedostatočná asertivita, neschopnosť povedať nie, nízke seba-vedomie, prílišná dobráckosť, … To je možno tá dobrá stránka vecí, pretože práve vtedy je pre nás ľahšie povedať, že za niečo mohol iba ten druhý, no aj tak to ostáva v rovine, kedy sme obeťou, čo nie je dobré. Na druhej strane potom existujú ďalšie skryté povahové príčiny inej polarity, na ktorom priateľstvá a vzťahy stroskotávajú azda najviac. Hovoríme o prílišnej krutosti, veľkom egu, nízkej schopnosti empatie, neschopnosti aktívneho naslúchania, tvrdohlavosti alebo panovačnosti. Nejde ani tak o konkrétnu vec, ktorá sa medzi priateľmi odohrala, ako o správne vyrozprávanie si nezhody. Nuž, ale tá zrelá a správna komunikácia stroskotáva práve na tých povahách, z ktorých o žiadnej by sa nemalo hovoriť ako o tej lepšej.