Prečo podliehame sebaklamu?

Dnes nie je výnimočné, že každý chce byť svojským. Svojskosť, pravá autenticita vychádza z nás samotných, človek sa nemusí inšpirovať internetom alebo okolím, aby našiel pravdivého ja. Potom by to bola len ilúzia o nás. A ako vlastne človek vie, kedy podlieha sebaklamu? Toto je dosť zásadná a zaujímavá otázka. Je to úloha ega, ktoré nás chráni proti kolapsu identity alebo psychiky. Sebaklam napríklad nastáva, keď niekde vo vnútri pocítime nesúlad medzi tým, kto si myslíme, že sme alebo mali by sme byť a tým, kto vnútorne vieme, že naozaj sme. Ak si zoberieme príklad muža, ktorý podvedome pocíti príťažlivosť k druhému mužovi, na vedomej úrovni túto príťažlivosť okamžite odmieta a neakceptuje. Jednoducho ju zastrie. No jeho skutočnou sexuálnou orientáciou je asi homosexualita. Odmieta túto možnosť natoľko, že si založí rodinu, no po čase sám uznáva, že nie je šťastný a stále sa hľadá. Pri tom tú pravdu stále nosí v sebe, len ju nechce počúvať. Áno, ide presne o to našepkávanie, ktoré vychádza niekde z hĺbky, ktoré treba počúvať a slobodne sa ním nechať viesť. Klameme sa jednoducho vtedy, ak sme na mieste, kde sa proste necítime úplne naplnene a šťastne. To je, myslím si, najjednoduchšia odpoveď. „Tá cena za klamanie seba samého zahŕňa riziko odcudzenia – t.j. keď stratíte schopnosť spojiť sa s ostatnými, pretože vaša oddanosť vlastnému pohľadu, ktorý ste si vytvorili na realitu, je väčšia ako váš záujem o pravdu.“  Povedal M. Scott Pack, americký psychiater.