Čo zasejeme dnes, zožneme neskôr. Alebo druhá šanca

Na čo som si to len zvykol? Naučil som sa len hľadať chyby a napomínať  ťa, to bola moja odmena za to, že si ešte malý chlapec. Nerobil som to preto, že by som ťa snáď nemiloval, iba som skrátka zabudol na tvoju mladosť a čakal od teba viac. Premeriaval som ťa svojím dospelým metrom. A pritom v tebe je toľko dobrého a milého. Tvoje srdiečko je tak veľké, ako úsvit nad hlbokými vrchmi. A teraz, keď ťa vidím skrčeného v postieľke, zisťujem, že si stále len dieťatko. Ešte včera ťa maminka varovala v náručí a hlavu si si opieral o jej rameno. Žiadal som skrátka od teba príliš mnoho, príliš mnoho… (Otec zabúda, Dale Carnegie)

Deti sú už odmalička vnímavými poslucháčmi a citlivo reagujú na informácie, ktoré sa dozvedia o sebe. Podľa vedeckých záverov deti, ktoré sú až príliš často vystavené kritike, majú väčšiu potrebu vyhýbať sa pohľadu do tváre, pretože je to ich spôsob ochrany pred pocitmi, ktoré v nich negatívna rodičovská spätná väzba vyvoláva.

Rodičia by sa mali vyhýbať zahanbovaniu dieťaťa a skôr sa usilovať o to, aby dieťa pochopilo, akým spôsobom sa dostane k svojmu cieľu. 

Základom celej výchovy, a platí to i pri kritike, je láska. Kým dieťa cíti, že je bezpodmienečne milované, bude pripravené vypočuť si o sebe aj nie veľmi potešujúce veci.  Deti, ktoré boli kritizované  sa v dospelosti  pretĺkajú životom s kritickým myslením, bez sebavedomia, bez sebalásky.

Sebavedomie definujeme ako pocit dôvery vo vlastné schopnosti, kvality a vo vlastný úsudok. Je to postoj mysle človeka, je to spôsob akým o sebe zmýšľame. Ide o dôveru vo svoje schopnosti a silu odhodlania, ktorou si obhajujeme názory a presvedčenia. A práve sebavedomie zohráva obrovskú úlohu v celom tomto procese výchovy.